O Terezii Vansovej

„Ťažko je učiť sa na vlastnej škode, a preto: učte sa zo skúsenosti starších.“           (T. Vansová)

slovenská prozaička, prekladateľka a etnografka
narodenie: 18. apríl 1857, Zvolenská Slatina
úmrtie: 10. október 1942, Banská Bystrica
pseudonym: Johanka Georgiadesova, Milka Žartovnicka, Nemopbila, Neznáme veličina, P. Kronikár, P. Rokytovský, Reseda, Tereza Vansová-Medvec

 

 

Terézia Vansová sa narodila spolu s bratom, dvojčaťom Ďurkom ako siedme dieťa evanjelického farára Samuela Medveckého a jeho manželky Terézie. Mladosť prežila vo Zvolenskej Slatine, v malej dedinke s čulým národným životom. Vyrastala vo vzdelanej rodine, ktorá udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími.

Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši ho nasledovala na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Tu sa jej narodilo i zomrelo jej prvé dieťa – syn. Svoju bolesť vyliala do nemecky napísanej básne.

V januári 1882 sa Vansovci presťahovali do Rimavskej Píly pri Tisovci, Jánovho rodného kraja. Prežili tu 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera, podporovala manžela pri aktivitách potravinového spolku, školení včelárov a ovocinárov, a hlavne pri založení obecnej knižnice. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod spoločný názov Z fary a zo školy.

V roku 1884 uverejnili jej prvé novely Jedlička a Rozsobášení. Nasledovali ďalšie, ktoré Svetozár Hurban Vajanský postupne uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V roku 1889 vyšiel jej román Sirota Podhradských. Tento sentimentálny a napínavý román, kde láska zvíťazí nad prekážkami, je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku.

V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Publikáciami prispievali Ján Vansa, E.Maróthy-Šoltésová, P.O. Hviezdoslav, Janko Jesenský, Janko Cigán (Ivan Krasko) a mnohí ďalší. Dennica mala až tritisíc predplatiteľov.

Od roku 1895 pôsobila ako podpredsedníčka Živeny, podieľala sa aj na organizovaní augustových matičných slávností v Martine. Presadila sa v európskom ženskom hnutí. Bola v písomnom kontakte s holandskou novinárkou A. H. Jakobsen. Prostredníctvom nej sa dostala Dennica na Svetovú výstavu ženského hnutia v roku 1899.

Vo svojej aktivite pokračovala aj v Banskej Bystrici, kam sa presťahovali v roku 1911 po manželovom penzionovaná. Vansová tu písala, prekladala, zbierala recepty, revidovala staršie práce, redigovala Slovenskú ženu (1920-24) a prispievala do Šoltésovej Živeny. O vrúcnom priateľstve s Elenou Maróthy-Šoltésovou svedčí ich bohatá korešpondencia. Terézia Vansová sa dožila vysokého veku osemdesiatich piatich rokov. Zomrela v Banskej Bystrici.

Terézia Vansová patrí do štvorice verejne činných, tvorivých žien (Šoltésová – Vansová – Timrava – Podjavorinská), ktoré od poslednej tretiny 19. storočia svojimi prácami i postojmi spoluvytvárali kultúrny aj spoločenský život Slovenska.